Vzor zmluvy obmedzuje v zmluvnej slobode a sťažuje jej uzavretie

Zmluva je inštitútom občianskeho práva. Toto právne odvetvie upravuje občianskoprávne vzťahy, teda vzťahy medzi subjektmi práva, ktoré majú  z právneho pohľadu rovnaké postavenie. To znamená, že v občianskoprávnom vzťahu, ktorý vzniká prevažne zmluvou nemôže jedna strana druhej jednostranne nanútiť nejakú povinnosť, dokonca ani jednostranne previesť na druhú osobu určité právo. Inými slovami druhá strana občianskoprávneho vzťahu musí s každým právom alebo povinnosťou súhlasiť. Ak dôjde k takémuto obojstrannému súhlasu s právami a povinnosťami strán občianskoprávneho vzťahu teda k dohode – inými slovami k zmluve (tento pojem považujem za český ekvivalent slovenského pojmu dohoda), takáto dohoda začne účastníkov občianskoprávneho vzťahu zaväzovať a v prípade ak dohoda nebude dodržaná, môže byť  jej plnenie vynútené zo strany štátneho orgánu – zväčša súdu.  

Zmluvná sloboda samozrejme nie je absolútna a teda strany zmluvy sa nemôžu dohodnúť na čomkoľvek aj keby obe strany s danými právami alebo povinnosťami súhlasili, sú totižto obmedzené hlavne ústavou a zákonom. Ústava v článku 2 ods. 3 stanovuje: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Teda v prípade, ak zákon stanovuje nejaký zákaz konať (v prípade zmlúv najčastejšie niečo dať, niečo konať, zdržať sa konania alebo strpieť konanie niekoho iného ) a takéto konanie by bolo obsahom dohody, tak v danej časti by bola zmluva pre rozpor zo zákonom absolútne neplatná, pričom ostatné časti zmluvy, ktoré nie sú v rozpore so zákonom by zostali čo do záväznosti a vynútiteľnosti nedotknuté. Napríklad v prípade nehnuteľností a otázke ich nadobúdania obmedzuje strany zákon v tom zmysle, že nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti možno iba od okamihu právoplatnosti povolenia vkladu do katastra nehnuteľností.  Strany si nemôžu dohodnúť, že na základe kúpnej zmluvy kupujúci nadobudne vlastnícke právo k nehnuteľnosti skôr alebo neskôr ako od daného okamihu. 

Rovnako občiansky zákonník má všeobecné ustanovenie, ktoré na účely občianskoprávnych vzťahov konkretizuje uvedený článok 2 ods. 3 ústavy a to v § 2 ods. 3 občianskeho zákonníka: „Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“

Toto ustanovenie občianskeho zákonníka hovorí o takzvaných dispozitívnych právnych normách, ktoré v občianskom zákonníku prevažujú a sú to normy, ktoré sú záväzné do okamihu, kým ich strany nenahradia vlastným dojednaním v zmluve. Tieto normy nejaké konanie nezakazujú ani neprikazujú, ale dopĺňajú ustanovenia zmluvy v tých prípadoch, keď si strany zmluvy nejaké práva a povinnosti v zmluve neupravili. O dispozitívnej norme hovoríme iba v prípade, ak táto norma neobsahuje výslovný zákaz alebo ak nie je takej povahy, že sa od normy odchýliť nie je možné. Ak ide o normu, ktorá výslovný zákaz odchýlenia sa obsahuje alebo ak ide o takú normu, ktorá obsahuje pojmové znaky, ide o normu kogentnú, od ktorej sa strany v zmluve odchýliť nemôžu tak, že si vytvoria nový pojem. Napríklad nemožno tvrdiť že o kúpnu zmluvu ide aj v prípade, že sa strany dohodli na predmete kúpy a na povinnosti predávajúceho predmet kúpy odovzdať a povinnosti kupujúceho predmet kúpy prevziať, ak sa strany nedohodli na kúpnej cene. V tomto prípade by mohlo ísť o zmluvu darovaciu a nie o kúpnu, čo by zmenilo rozsahu dispozitívnych ustanovení, ktoré by sa na danú zmluvu vzťahovali.  Dohodou nemožno meniť význam pojmov, tak ako ich ustanovuje občiansky zákonník, a preto nemožno zmluvu označiť za kúpnu ak je zmluvou darovacou, nemožno meniť ustanovenia, ktoré pojednávajú o tom, čo je premlčanie a čo preklúzia práva a aké právne následky z premlčania a preklúzie vyplývajú, pojem fyzická osoba, právnická osoba, nehnuteľnosť a iné. 

V prípadoch, v ktorých je napriek vyššie uvedenému problematické zistiť, o aký druh normy ide - norma neobsahuje výslovný zákaz alebo príkaz a neobsahuje ani pojmové znaky určitého právneho inštitútu, sa može rovnako jednať o normu kogentnú. Ide o prípady noriem, ktoré zakladajú práva a povinnosti zmluvných strán na základe iných právnych skutočností ako samotnej zmluvy. Napríklad ustanovenie § 802 ods. 2 OZ: "Ak sa poistiteľ dozvie až po poistnej udalosti, že jej príčinou je skutočnosť, ktorú pre vedome nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednávaní poistenia a ktorá pre uzavretie poistnej zmluvy bola podstatná, je oprávnený plnenie z poistnej zmluvy odmietnuť". Právna skutočnosť, ktorá zakladá právo odmietnuť plnenie poistnej zmluvy je nadobudnutie vedomosti poistiteľa o danej skutočnosti. Zákon tu pravdepodobne ani nepredpokladá možnosť odchylnej dohody zmluvných strán, a ak aj áno, treba brať zreteľ na iné ustanovenie občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje, že od zákona sa nemožno odchýliť, ak by takáto odchýlna dohoda od samozrejme dispozitívnej normy bola v neprospech spotrebiteľa. 

Vo všeobecnosti teda možno povedať, že zmluvná  sloboda v občianskoprávnych vzťahoch je značne široká a ak viete jej šírku využiť v plnom rozsahu, môžete uzatvoriť zmluvu a to rovnako výhodnú pre obe strany, zmluvu, ktorá sa zameriava na individuálne a konkrétne požiadavky oboch zmluvných strán, pričom možnosť úpravy týchto požiadaviek, bez ktorých by k uzatvoreniu zmluvy pravdepodobne ani neprišlo nemusí byť „predupravená“ ani v samotnom zákone, nie to ešte vo vzore nejakej zmluvy, ktorý vôbec nemusí byť už aktuálny. Využívajte zmluvnú slobodu naplno a uvidíte, že dohodnúť sa dá vždy.