Aká je úloha advokáta v právnom procese alebo prečo znalosť práva nie je zárukou spravodlivého rozhodnutia?
Základnou vlastnosťou takzvaného právneho štátu je dodržiavanie právnych predpisov voči jeho občanom. V širšom význame dodržiavanie právnych predpisov voči všetkým subjektom, na ktoré sa právne predpisy vzťahujú. Pre štátne orgány platí, že ich povinnosťou je poznať právo a na druhej strane pre osoby či už fyzické alebo právnické platí, že neznalosť práva ich neospravedlňuje.
Aby sa mohli osoby s platným právom oboznámiť, musia mať k právnym normám prístup, ktorý štát zabezpečuje zverejňovaním právnych predpisov v zbierke zákonov.
V dnešnej dobe informačných technológií a internetu nie je problémom oboznámiť sa s platným právom. Na tomto mieste musím pochváliť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky za aplikáciu SlovLex dostupnej na webovej stránke www.slov-lex.sk, ktorá právny poriadok a jednotlivé vzťahy a odkazy medzi právnymi normami mimoriadne sprehľadnila a nepochybne učinila štúdium právnikov o mnoho zábavnejším.
Ak je oboznámenie sa s právnym poriadkom a jednotlivými právami a povinnosťami dnes tak jednoduché, kvalifikované zastupovanie advokátom by sa mohlo zdať zbytočným. Prečo by teda malo byť chybou predstúpiť pred súd a nenechať sa v právnom procese zastupovať?
Odpoveď je jednoduchá, a síce záväzné rozhodnutie, ktoré je štátom aj vynútiteľné proti vôli účastníkov súdneho konania nemá byť iba zákonné, ale aj spravodlivé. Musím povedať, že s rozhodnutiami štátnych orgánov, ktoré sú síce zákonné ale napriek tomu nesprávne a nespravodlivé sa stretávam pomerne často. Súdy ale aj iné štátne orgány, ktoré rozhodujú spory, sú návrhom účastníkov konania viazané a nemôžu rozhodnúť nad rámec návrhu, pretože ich rozhodnutie je, ako bolo vyššie spomenuté, pre účastníkov záväzné a proti ich vôli vynútiteľné. Samozrejme okrem prípadu, ak z právneho predpisu vyplýva záväzný spôsob vyrovnania (vyriešenia sporu) medzi účastníkmi, kde je súd viazaný zákonom a nie návrhmi účastníkov - čo je v právnom poriadku ojedinelá výnimka z vyššie uvedeného pravidla.
Avšak ak účastník navrhne súdu aby mu priznal právo, ktoré mu patrí a s ktorým je oboznámený, ide o návrh rýdzo formálny, čomu bude zodpovedať aj rozhodnutie súdu. Formálny a zákonný totiž neznamená vždy spravodlivý.
Vyjadrenie práv a povinností v zákonoch je totiž iba rámcové a nezohľadňuje špecifiká jednotlivého prípadu. Aby sa jednotlivé špecifiká prípadu mohli právne postihnúť, je potrebné k týmto špecifikám dodať hlbšiu právnu argumentáciu a vytvoriť tak právny rámec, ktorým sa má riadiť individuálny právny vzťah medzi účastníkmi sporu, ktorý je v každom prípade jedinečný. Ak bude hlbšia právna argumentácia súčasťou návrhu oboch právnych strán, rozhodnutie nebude iba formálne, zákonné ale aj správne a spravodlivé a strany sporu o to spokojnejšie.
Aby som ukončil tento článok menej akademicky uvediem pár príkladov:
1. Vec je v spoluvlastníctve viacerých osôb. Pričom jeden so spoluvlastníkov užíva vec buď celú alebo nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Tu je jasná nerovnováha medzi právami a povinnosťami jednotlivých spoluvlastníkov ktorá by sa vyrovnala napríklad vtedy ak by nadužívajúci spoluvlastník plnil ostatným napríklad v peniazoch za užívanie celej veci, inak by sa bezdôvodne obohatil.
2. Čo ak tento spoluvlastník danú vec neužíva ale prenechá ju odplatne do užívania tretej osobe bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov – čím medzi spoluvlastníkom a tretou osobou vznikne nájomná zmluva. Ak by si ostatní spoluvlastníci žiadali od nájomcu plnenie v peniazoch, súd by ich návrh zamietol, pretože nájomná zmluva je dvojstranný právny vzťah medzi prenajímateľom (nadužívajúcim spoluvlastníkom) a nájomcom. Takéto rozhodnutie by bolo formálne, zákonné ale nespravodlivé. Treba totiž rozanalyzovať tento právny vzťah hlbšie a stanoviť nasledovné
a) Ak je výška odplaty za užívanie celej veci zodpovedajúca podielu spoluvlastníka - prenajímateľa na veci, spoluvlastník sa neobohatil, ale obohatil sa nájomca – a v tomto prípade súd v záujme spravodlivosti a nie iba navrhnutej formálnosti musí uznať nárok ostatných spoluvlastníkov domáhať sa vydania tohto obohatenia voči nájomcovi.
b) Ak je výška odplaty za užívanie celej veci vyššia ako zodpovedajúci podiel tohto spoluvlastníka a rovná bežnej odplate za užívanie celej veci, obohatil sa spoluvlastník – prenajímateľ.
3, Spoluvlastník chce previesť svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu. Zákon ustanovuje, že ostatní podieloví spoluvlastníci majú predkupné právo. Najvyšší súd Českej republiky v takom prípade judikoval (to znamená, že pre nižšie súdy, ktoré rozhodujú konkrétne prípady je to to rozhodnutie síce nezáväzné ale bez odlišnej právnej argumentácie smerodajné), že ak prevod podielu na tretiu osobu, ktorá stojí mimo okruh ostatných spoluvlastníkov je bezodplatný, z podstaty veci vyplýva, že predkupné právo nemôže vzniknúť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že predkupné právo ostatným spoluvlastníkom vzniklo a preto je spoluvlastník ktorý chce podiel previesť na tretiu osobu povinný tento najskôr ponúknuť bezodplatne zostávajúcim spoluvlastníkom.
Podľa môjho názoru sa ani jeden z najvyšších súdov nedotkol podstaty spoluvlastníctva, pretože v návrhoch súdov či už prvostupňových alebo druhostupňových chýbala podrobnejšia právna argumentácia.
Ak totiž zákon inde stanovuje, že predkupné právo ostatným spoluvlastníkom nevzniká ak chce jeden z nich previesť svoj podiel na osobu jemu blízku, alebo z právnej úpravy spoluvlastníctva vyplýva, že zo zákona vzniká spoluvlastníctvo medzi osobami v rodinnom pomere alebo medzi osobami, ktoré nie sú v rodinnom pomere ale dobrovoľne a trvale žijú v jednej domácnosti (typicky pri dedení zo zákona), možno vyvodiť že úmyslom zákonodarcu bolo vytvárať spoluvlastnícke vzťahy medzi členmi rodiny, alebo medzi osobami, ktoré dobrovoľne a dlhodobo žijú v jednej domácnosti, čo naznačuje aj bezkonfliktnosť týchto vzťahov.
Z toho možno povedať, že úlohou predkupného práva je, aby ostal okruh spoluvlastníkov zachovaný čo možno najviac v pôvodnej podobe čím zákonodarca zabezpečuje relatívnu bezkonfliktnosť spoluvlastníctva a bezproblémovosť výkonu práv z neho vyplývajúcich.